Na ceste? Alebo aký bol moj prvý trip.

Ten začiatok, alebo otázka, nápadne kopíruje známu knižku od Jacka Kerouaca, môjho obľúbeného bítnického spisovateľa, On the Road.

Spomienky na moje prvé zážitky z cestovania sa akosi automaticky spájajú s mojimi troma kamarátmi – Peťom, Marošom a Kubom. Najstarší z nás mal 21, ja som mal 17. Bolo to celkom dávno. V perzskom zálive bol toho času vojenský konflikt. To nás ale vôbec neodradilo od nášho narýchlo vymysleného tripu do Turecka.
Ako inak? Predsa autom.
Maroš, majiteľ žltej Dácie, bol na čele tohto výletu. Nejde mi vôbec o opis celej tejto cesty. Pamätám si len, ako sa mi páčila tá cesta naokolo, cez Viedeň. Páčilo sa mi, ako sme smerom na Belehrad asi 300km museli prefukovať hadičku od karburátora každých 30 minút, aby sme tam vôbec došli.
Matne si tiež spomínam, ako nás nechal jeden Juhoslovan prespať vo svojom dome, keď sme za Belehradom po polnoci zablúdili, lebo sme šli len podľa mapy. Ráno veselo zobudil celú svoju rodinku, aby nám pripravili honosné raňajky…len tak, lebo chcel a bol úprimné nadšený svojou neočakávanou spoločnosťou. Po týchto hodoch nás odprevadil na rázcestie, správne nás nasmeroval, rukávom nám poutieral čelné sklo a zaželal šťastnú cestu do Istanbulu a späť domov.

V Rumunsku bola v tom čase cholera a v Bulharsku nebol benzín. 🙂 Sto kilometrov pred tureckými hranicami nám trvalo deň, kým sa nám podarilo natankovať, aby sme mohli pokračovať v jazde. Istanbul očaril každého z nás. Bola to paráda. V tej dobe bolo v našom meste a republike naozaj len málo ľudí, ktorí toto mesto navštívili. Aj preto sme si tento uletený nápad vyraziť vážili a vychutnali si ho plnými dúškami. Aj keď iba na pár dni. Veď som už tak či tak meškal do školy a môj triedny profák mi to dal po mojom návrate pocítiť x Stál som pred ním ale hrdo, v tričku s nápisom Istanbul :).

Náš dopravný prostriedok na ceste Košice – Viedeň – Belehrad – Sofia – Istanbul a spať . 1990

Celý tento náš trip dopadol šťastne. Karburátor nás už nesklamal, rodičia boli radi, že sme doma a my, že máme kopec podobných ciest ešte len pred sebou. Skoro som zabudol. Náš sused sa potešil tiež, keďže sme si v noci nášho odchodu „požičali“ jeho strešný nosič na batožinu. Kufor žltej Dácie na naše veci nestačil.

Moje prvé „On the Road“ stálo naozaj za to !

V tej dobe som fotoaparát ešte nemal, prikladám ale ilustračné foto našej Dácie, ktorej za naše zážitky vďačíme :).