Mestečko Ubud uprostred ryžových polí je miesto, kde je najviac mestských obchodíkov, koloniálnych reštaurácií a pouličných služieb. Je ideálnym miestom, kde keď zablúdite, vôbec Vám to nevadí. Sú tu zákutia, keď sa znenazdajky ocitáte skoro v „džungli“. Opičí prales “Monkey Forest“, Vás vytrhne z hlučnejšieho mesta skútrov. Môžete tu pozorovať balinézske opice a ich prímestský životný štýl. Dávajte si však pozor na svoj mobil a slnečné okuliare.
Cesta do Amedu na severe ostrova zaberie pár hodín. Amed je miesto, kde si viem predstaviť vlastný domček z bambusu. Je to oáza pokoja s nedotknutými plážami, niektoré s čiernym sopečným pieskom, iné skoro ako v Karibiku. Nefrekventované – život ako na dedinke.

Neviem sa rozhodnúť, čo bolo na Bali najkrajšie, nedá sa to porovnať s ničím, čo som doteraz na mojich cestách videl. Ohromujúce chrámy, zvuky pralesov, všadeprítomné vonné obetné tanieriky božstvám, paradoxne aj davy čínskych turistov a zápchy na cestách. Avšak bohatstvo ich pralesov, exotické rastliny, vtáctvo, ale aj priateľskí a ochotní ľudia zanechajú na duši každého cestovateľa či fotografa iba wow. Treba sa len šikovne vyhýbať turistickým pascám, dať na cestovateľský inštinkt a radšej zvoliť menej vyhľadávané miesta, prípadne si privstať.

Môžete sa tu túlať ryžovými poliami Tegallalang, zažiť chrámový vodný palác Titra Empul Temple, ktorý je slávny svojou svätou pramenitou vodou. Poskakovať kameňmi tesne nad hladinou nádherného vodného paláca Taman Titra Gangga, ktorý je zároveň najzachovalejším vodným komplexom na Bali a jeho názov je v preklade doslova “vody z Gangy“. Krásne to miesto – nebo na zemi.

Celé dva týždne sa nám takto pekne striedali dni objavovania pamiatok, chrámov, života ľudí na ľudoprázdnom severe bez turistov s dňami plávania a šnorchlovania v oceáne, pri každodennej improvizácií, kde v ten deň prespať, na ktorú si nastaviť ráno budík. Ostrovy Nusa Penida a Nusa Lembongan stoja za navštívenie. Pomalšie ostrovné tempo, zberači morských plodov pri silnom odlive v zálive so „žltým mostom“. Ikonická Kelingking beach, na ktorej som prvý krát v živote pocítil rešpekt pred vlnami oceánu. Manta Point, kde sa môžete skoro ráno potápať za obrovskými, až 5-metrovými mantami.

Jeden z mojich fotografických snov je fotenie svadby na takomto mieste, spojené s medovými týždňami novomanželov. Takáto svadba má svoje čaro a určite zanechá krásne a unikátne spomienky. Samotné miesto ale spravidla nie je zárukou pocitu trvalého šťastia. Tento pocit tvoríme my ľudia spoločne :).

Cestu domov sme si „strihli“ cez jedinečný Singapur.

O tom ale najbližšie. Spolu s detailnejším spracovaním mojej cesty v tejto časti Indonézie. Chcel som Vás len navnadiť…a možno aj seba :).

Čoskoro dovidenia !

…viac fotografií z tejto cesty nájdete v priečinku TRAVEL.

fotograf / svadobný fotograf na cestách / cestovanie / travel blog / ázia / cestovateľské zážitky

Prvým spúšťačom môjho záujmu o fotku bola ale tajomná mašinka na poličke môjho otca.

Zavalitá a kvalitne pôsobiaca technika, chránená pekným, čiernym, koženým puzdrom.

Náš otec mal doma celú tmavú komoru na vyvolávanie fotiek a my sme rokmi spolu s bratom občas vymenili bicykel a vzduchovku za tento svet s červenou lampou, v prítmí a s vôňou vývojky.

Toto boli prvé momenty objavovania tajov fotografie a chvíľky očakávania, pár sekúnd predtým ako sa pod hladinou kvapaliny vynorili obrázky, v začiatkoch často len nejasné mapy :).

Svoj prvý kvalitnejší fotoaparát som si kúpil až neskôr. Bolo to na severe Talianska v nádhernom Südtirole neďaleko Dolomitov, kde som pár rokov pracoval. Milujem cestovanie a foťák v ruke mi len pomáhal uchovať si spomienky na moje túlanie sa svetom.

Neskôr som vďaka práci na lodi pár mesiacov brázdil vody Stredozemia – od Atén cez Rhodos, Santorini, Benátky, Dubrovník, Bari, Janov, Neapol – Capri, Messinu na Sicílii, Tunis, Palma de Mallorcu, Marseille, Barcelónu, Malagu, Casablancu a Agadir – Rabat, Lanzarote na Madeiru a späť.

Keď som mal voľno v práci, tak ma moji kolegovia, ak mali to šťastie, zahliadli s fotoaparátom pred mojou tvárou, alebo len preveseným cez plece, čakajúcim na pekné svetlo, miesto či dej. Odvtedy sa fotenie stalo pevnou súčasťou môjho života. Dlhé roky som fotil len pre radosť a istú kreatívnu formu vyjadrenia môjho ja.

Ako to však v živote chodí, často ktosi v mojom okolí potreboval odfotiť to či ono. Rodinný portrét, krstiny, auto, motorku, nový účes, fitness formu a nakoniec aj svadby. Práve pred fotením svadby som mal dlhé roky rešpekt. To množstvo ľudí, pohľadov, kam sa postaviť, ako si čupnúť, kam vyliezť, kam sa schovať, aby bol zachytený správny moment. Na svadbe ide doslova často len o moment. Moment, ktorý už nejde vrátiť späť a odfotiť na druhý pokus. Rýchlo meniace sa situácie, nehovoriac o svetle v priebehu celého dňa s ktorým sa svadobný fotograf potýka. . Postupne som bol vystavený faktu, že moja technika nezvláda úkony, ktoré si rôznorodé situácie vyžadovali. Hromada článkov, fór a dlhých rozhovorov s kamarátmi fotografmi len utvrdili moje rozhodnutie investovať do novej techniky, do sveta full frame a kvalitných pevných skiel.

Digitálny svet napreduje šialeným tempom, v ktorom rozhodujúcim faktorom je schopnosť, talent, ale aj šťastie a nápaditosť ako zachytiť zážitok či spomienku. Fotografia je cesta neustáleho vnímania, pozorovania, ale aj vzdelávania sa. Tak ako surfér čaká na svoju vytúženú vlnu, rovnako fotograf čaká, báda, objavuje … v nekonečnom cykle cvakov. Len kvôli tomu „jednému“.

Nebudem ale filozofovať. Fotografia je filozofia sama o sebe :).

Ten začiatok, alebo otázka, nápadne kopíruje známu knižku od Jacka Kerouaca, môjho obľúbeného bítnického spisovateľa, On the Road.

Spomienky na moje prvé zážitky z cestovania sa akosi automaticky spájajú s mojimi troma kamarátmi – Peťom, Marošom a Kubom. Najstarší z nás mal 21, ja som mal 17. Bolo to celkom dávno. V perzskom zálive bol toho času vojenský konflikt. To nás ale vôbec neodradilo od nášho narýchlo vymysleného tripu do Turecka.
Ako inak? Predsa autom.
Maroš, majiteľ žltej Dácie, bol na čele tohto výletu. Nejde mi vôbec o opis celej tejto cesty. Pamätám si len, ako sa mi páčila tá cesta naokolo, cez Viedeň. Páčilo sa mi, ako sme smerom na Belehrad asi 300km museli prefukovať hadičku od karburátora každých 30 minút, aby sme tam vôbec došli.
Matne si tiež spomínam, ako nás nechal jeden Juhoslovan prespať vo svojom dome, keď sme za Belehradom po polnoci zablúdili, lebo sme šli len podľa mapy. Ráno veselo zobudil celú svoju rodinku, aby nám pripravili honosné raňajky…len tak, lebo chcel a bol úprimné nadšený svojou neočakávanou spoločnosťou. Po týchto hodoch nás odprevadil na rázcestie, správne nás nasmeroval, rukávom nám poutieral čelné sklo a zaželal šťastnú cestu do Istanbulu a späť domov.

V Rumunsku bola v tom čase cholera a v Bulharsku nebol benzín.  Sto kilometrov pred tureckými hranicami nám trvalo deň, kým sa nám podarilo natankovať, aby sme mohli pokračovať v jazde. Istanbul očaril každého z nás. Bola to paráda. V tej dobe bolo v našom meste a republike naozaj len málo ľudí, ktorí toto mesto navštívili. Aj preto sme si tento uletený nápad vyraziť vážili a vychutnali si ho plnými dúškami. Aj keď iba na pár dni. Veď som už tak či tak meškal do školy a môj triedny profák mi to dal po mojom návrate pocítiť x Stál som pred ním ale hrdo, v tričku s nápisom Istanbul :).

Celý tento náš trip dopadol šťastne. Karburátor nás už nesklamal, rodičia boli radi, že sme doma a my, že máme kopec podobných ciest ešte len pred sebou. Skoro som zabudol. Náš sused sa potešil tiež, keďže sme si v noci nášho odchodu „požičali“ jeho strešný nosič na batožinu. Kufor žltej Dácie na naše veci nestačil.

Moje prvé „On the Road“ stálo naozaj za to !

V tej dobe som fotoaparát ešte nemal, prikladám ale ilustračné foto našej Dácie, ktorej za naše zážitky vďačíme :).